Blíženci majú svôj pôvod v legende o dvoch bratoch, dvojičkách Castorovi a Polluxovi. Mali síce jednu matku, ale dvoch otcov – Castor bol smrteľník, syn Spartanského kráľa Tyndareusa, a otcom nesmrteľného Polluxa bol sám Zeus. Traduje sa, že Pollux žil medzi bohmi, zatiaľ čo Castor medzi mŕtvymi. Keď Castora zabili, požiadal Pollux svojho otca, aby mohol zdieľať s Castorom svoju nesmrteľnosť, aby mohli byť obaja bratia stále spolu. Zeus privolil, a rozhodol, že jeden deň budú obaja medzi mŕtvymi, a druhý deň medzi bohmi.
Castor a Pollux mne osobne občas pripomínajú toho povestného čertíka na jednom pleci a anjelíčka na druhom pleci, ako šepkajú človeku do uší, čo má robiť. Kým anjelíček je samozrejme vysoko zásadový a morálny, čertík nahovára človeka na to najhoršie. Keby to rozhodovanie zostalo iba medzi voľbami „dobré“ a „zlé“, tak by to bolo ešte vcelku jednoduché. Ono to však často býva oveľa komplikovanejšie.
Keď som bol pred nejakým časom vo východnej Ázii, stretli sme mníchov, ktorí mali zakázané dotýkať sa žien, aby tak ľahšie predchádzali pokušeniu. Spýtali sme sa ich, čo by robili, keby bola v ich prítomnosti nejaká žena v ohrození života, a oni by boli jediní naokolo, ktorí by jej mohli pomôcť. Podľa výrazov v tvári na tú otázku zjavne neboli pripravení. V podobných, aj keď asi menej dramatických situáciach, sa mnohokrát ocitá každý z nás.
Veľmi známym príkladom je voľba, kedy sa rozhodujeme, či pomôcť iným, avšak na úkor nás samých. Tiež sa často stane, že sľúbime napríklad partnerke či partnerovi návštevu kina alebo divadla, a na poslednú chvíľu nás požiada šéf v práci, aby sme zostali dlhšie. Čo vtedy robiť? Byť „čertovským“ Castorom, alebo „božským“ Polluxom? Voľba je o to ťažšia, že každá z možností má svoje „pre“ aj „proti“, svoje negatíva ale aj pozitíva. Nie je to také jednoduché, že by sme volili iba medzi čertíkom a anjelíčkom. Vtip je v tom, že na jednom pleci stojí čert aj s anjelom spolu, a na druhom pleci tiež!
Na týchto životných situáciach je krásne vidieť podstatu legendy o dvojičkách – sú stále spolu, či už v nebi alebo v podsvetí, stále sú spolu. Nerozluční. Aj čertík aj anjel majú svoju pravdu. Obaja sú v každej z možností, a v každej majú aj svoju pravdu. Ako sa rozhodnúť? Urobiť to, čo radí čert, alebo to, čo radí anjel? A keď teda jeden z nich, tak na ktorom pleci?
Odpoveďou nech je iná otázka – čo by som robil v tejto situácii JA? Ja! Nie čert, ani anjel, ani nikto iný, ale JA! Vypočuť si aj čerta, aj anjela, ale potom sa rozhodnúť sám podľa seba. Schopnosť byť sám sebou je to, čo reprezentuje znamenie blížencov.
Keď sa semiačko trávy rozhodne vyklíčiť a prebije si cestu na svetlo sveta, tak sa nezamýšľa nad tým, či sa stať ľaliou, alebo fialkou, alebo bodliakom či pŕhľavou. Je, a vždy bude, trávou. Také jahody napríklad nebudú rásť v zime, ani keby sa rozprávková macocha akokoľvek nadrapovala. Nebudú rásť pod snehom len preto, lebo tak rastú aj snežienky.
Pojem „byť sám sebou“ je v dnešnej dobe už trochu sprofanovaný, znie až ako klišé. Cesta k sebe samému je dlhá a náročná. Už od malička dostávame od rodičov, učiteľov a iných ľudí mnoho pravidiel a príkladov, akými by sme mali byť. Čo sa smie, a čo sa nesmie. Čo je dobré, a čo je zlé. Hlavne od rodičov dostaneme obraz o tom, akých si nás predstavujú, a kým by sme sa mali stať. Už v mladosti od nás mnohí chcú, aby sme mali vzory, aby sme sa snažili byť ako ten alebo tamten. Lenže v živote každého človeka príde moment, kedy začne porovnávať tieto vzory so svojimi vlastnými vnútornými pocitmi, a začne nachádzať mnoho rozporov. Zistí, že mu nevyhovuje žiaden vzor. A otázka je, čo s tým urobí ďalej.
Keď človek nie je sám sebou, existujú dva póly tohto nerovnovážneho stavu. Jedným z nich je rozpoltenosť, nestálosť, človek nevie, čo chce. V jednej chvíli je anjelom, hneď na to čertom, a preskakuje z jedného do druhého takmer nekontrolovateľne. V jednej chvíli obeť, hneď na to útočník. V žiadnej pozícii nevie zotrvať, pretože ani v jednej nie je sám sebou, ani s jednou sa nestotožňuje, no ani nedokáže ešte nájsť sám seba. A keď aj v niektorej z pozícii zotrvá, tak je vnútorne veľmi nespokojný. Keď dá prednosť šéfovi a práci pred priateľkou, bude rovnako nespokojný, ako keby dal prednosť priateľke pred šéfom. Nevie, čo chce, alebo chce jedno aj druhé, a hľadá, kto vlastne je, a kde vlastne je.
Druhým pólom je človek, ktorý sa s nejakou rolou alebo pozíciou stotožnil až príliš moc, a zostal strnulý. Pekným príkladom sú ľudia, ktorí sa silno držia nejakých zásad, či už morálnych, alebo náboženských, sociálnych, spoločenských, a podobne. Radšej pôjdu sami proti sebe, alebo proti vlastnej rodine, než aby upustili zo svojich zásad. Ich obľúbeným slovíčkom je „nikdy“. Ale ako sa hovorí: „Nikdy nehovor nikdy!“, pretože takíto ľudia sú potom často vystavení situáciam, v ktorých sú nútení zbúrať to svoje „nikdy“, a v mnohých prípadoch s veľmi bolestivými následkami.
Ideálnym stavom je samozrejme rovnováha, kedy je podľa symboliky človek „nahý“. To znamená, že robí rozhodnutia podľa vlastného uváženia, podľa seba samého, a nebojí sa to pred ľuďmi priznať, a nebojí sa reakcií okolia. Otvorene („nahý“) prezentuje svoje postoje, názory, vysvetľuje svoje rozhodnutia, nech už sú akékoľvek. Nebojí sa chýb, pretože z chýb sa učí, a nebojí sa nesúhlasu či kritiky, pretože vie, že každý človek je iný, a každý sa díva na veci z rôznych uhlov pohľadu.
„Nahoty“ sa ľudia boja, pretože sa obávajú zraniteľnosti (Castor). Ale skutočné vedomie, že som naozaj sám sebou, dáva človeku nadľudskú silu a nezraniteľnosť (Pollux).
